Vlk dravý (iné názvy: vlk obyčajný, vlk sivý alebo len vlk; lat. Canis lupus) je druh cicavca z čeľade psovitých (Canidae) Vo vlčej svorke je istá hierarchia - od alfy po omegu. Alfa pár má mláďatá a vedie svorku, žerie prvý a ostatní jedinci sú mu podriadení. Ďalej nasledujú ostatní dospelí jedinci a mláďatá. Na svorke vlkov je dosť zaujímavé, že vlci svoje mláďatá musia vyhodiť zo svorky. Mláďatá potom musia vytvoriť novú. Keď vlci lovia, vždy počkajú kým sa obeť unaví, až potom zaútočia.
Predstava prísnej lineárnej hierarchie vychádza z výskumov z chovov než z pozorovaní vo voľnej prírode. Svorka je založená na rodinných vzťahoch, jadro tvorí rodičovský pár (alebo aj samec s dvoma samicami), mláďatá zostávajú vo svorke 10 až 54 mesiacov, väčšinou ju však opúšťajú vo veku 3 rokov. Svorka môže prijať aj cudzieho mladého vlka (nie staršie vĺča než 3 roky) z inej svorky na niekoľko rokov alebo mesiacov.
Najvyššie vo svorke stojí takzvaný Alfa pár ktorí tvorí samec a samica, zvyčajne tvorcovia celej svorky. Pod nimi sa nachádza Beta pár. Ostatní sú neutrálny členovia svorky a posledný je Omega. Vĺčatá tvoria "vlastnú malú svorku", a tak sa učia sociálnym návykom a chápaniu fungovania svorky. Rozlišuje sa asi 39 poddruhov vlka dravého, nie všetky sú však žijúce. Najbežnejší poddruh sa nazýva vlk dravý euráziský (Canis lupus lupus). Vlk sa považuje za priameho predka psa domáceho (Canis lupus familiaris), resp. predka, ktorý sa na genetickom základe psa podieľal najvýznamnejším dielom.
V minulosti vlky obývali veľké oblasti Severnej Ameriky, Európy, Ázie či Blízkeho Východu. Rozširovaním ľudského osídlenia z mnohých území postupne vymizli. Hlavnými príčinami ich odstrelu boli škody, ktoré spôsobovali pastierom zabíjaním dobytka, strach obyvateľstva, že vlk je pre človeka nebezpečný, ale aj zárobok a úžitok zo surovín z vlka. Pôvodný biotop vlka bol v každom krajinnom type. V dnešnej dobe žijú vlky v rozsiahlych častiach Ruska, Európy a Kanady. Celkovo vlk nie je považovaný za ohrozený druh, aj keď niektoré lokálne populácie sú na pokraji vyhynutia. V posledných rokoch je trendom opätovná introdukcia vlkov do oblastí, kde už dlho nežijú (napríklad do Yellowstonského národného parku v USA).
Najdôležitejšími zmyslami vlka sú čuch, sluch a zrak.
Čuch. Tento zmysel hrá v živote vlkov veľmi dôležitú úlohu, pretože ním hľadajú korisť, čuchovými stopami si značia svoje územie a takisto sa ním aj navigujú. Oblasť nosa, ktorá zachytáva pachy, je u vlka až 14-krát väčšia ako u človeka a obsahuje 200 miliónov čuchových receptorov, zatiaľ čo ľudská má 5 miliónov. Vnímaniu pachu napomáha vlhký nos, ktorý rozpúšťa molekuly vzduchu a vnáša ich ku zmyslovým bunkám. V dobrých podmienkach vlky zavetria pach aj na 3 kilometre.
Sluch. Vlk počuje až do frekvencie 80 kHz a vie zamerať jeden konkrétny zvuk, pričom hluk utíši – umožňuje to sedemnásť svalov, ktoré hýbu ušnicou podľa potreby. Na otvorenom priestranstve počujú vlky do diaľky okolo 8 kilometrov.
Zrak je veľmi ostrý a vyvinutý hlavne na vnímanie pohybu, na rozdiel od ľudského oka, ktoré je prispôsobené na vnímanie informácií. Preto vlk zvyčajne nehybné objekty prehliadne, ale aj nepatrný pohyb na väčšiu vzdialenosť zaznamená. Vlk vidí v tme lepšie ako človek vďaka inému farebnému spektru videnia. Zorný uhol vlka je 180º, jeho korisť má väčšinou zorný uhol okolo 300º, čo spôsobuje, že vlk je oproti svojej potencionálnej koristi v nevýhode.
Oproti človeku je hmat vlka slabo vyvinutý.
Podobne ako psy sú vlky citlivé na vibrácie, čím vedia rozpoznať napríklad blížiace sa zemetrasenie.
(latin. Canis lupus)
