Sokoliar myšiar The common kestrel Falco tinnunculus
Sokol myšiar (iné názvy: pustovka, pustovka obyčajná; ľudovo: myšiar, myšiak; neodborne alebo zastarano aj poštolka, v dávnej slovenčine aj postolka, pastovka Falco tinnunculus) je dravec z čeľade sokolovitých. Spolu s myšiakom lesným patria k najrozšírenejším dravcom v strednej Európe. Hniezdi takmer na celom Slovensku od nížin až do 2 300 m n. m. Často obýva mestské obydlia a je známy svojim typickým trepotavým letom.
Tak ako ostatné sokoly, ani myšiare si hniezdo nestavajú. Často obsadzujú polobúdky. Využívajú staré hniezda po väčších vtákoch, výklenky v stenách vysokých budov a kostolných veží. Stáva sa aj, že zahniezdia na balkóne panelákového bytu. Do hniezda samica znesie 4 – 6 vajíčok. Sedí na nich 28 – 30 dní. Po vyliahnutí samica mláďatá ešte 8 dní zahrieva, počas ďalších ôsmich dní ich zahrievať postupne prestáva.
Vo veku 30 dní mláďatá opúšťajú hniezdo, rodičia ich ale ešte nejaký čas prikrmujú.
Živí sa hlavne myšami a hrabošmi, občas menšími druhmi vtákov a v lete aj veľkým hmyzom a žabami. Občas sa jeho korisťou stávajú taktiež netopiere a dokonca aj dážďovníky tmavé. Bolo dokázané, že sokol myšiar vidí ultrafialové žiarenie. Vďaka tomu vie rozoznať močové stopy okolo nôr hlodavcov, pretože od moču sa toto žiarenie silne odráža. Hraboše, myši a iné hlodavce si označujú cestičky močom a fekáliami, takže sokoly myšiare môžu počas letu monitorovať veľkú plochu biotopu.
Sokol myšiar loví na otvorených priestranstvách. Korisť hľadá pri tzv. trepotavom lete (pri ktorom vyvíja krídlami rovnakú rýchlosť, akou proti nemu fúka vietor, takže stojí na mieste vo vzduchu vo zvláštnej naklonenej polohe) asi 10 – 20 metrov nad zemou. Keď zahliadne korisť, prudko sa za ňou spustí k zemi so stiahnutými krídlami. Sokoly môžu okrem toho používať aj tzv. sit and wait techniku lovu, kedy sledujú korisť z vyvýšených miest (napr. stĺpov vysokého napätia alebo striech budov) a vo vhodný okamih zaútočia rýchlym spustením sa k zemi. Nedávno bola zaznamenaná neobvyklá technika lovu, kedy niektoré sokoly vyčkávali na korisť zavesené priamo na ventilačných otvoroch pod strechami panelákových bytov. Vyletujúce netopiere alebo dážďovníky, ktoré sa v týchto dierach ukrývajú alebo rozmnožujú, tak vleteli priamo do nastražených pazúrov striehnúcich sokolov. V niektorých prípadoch sokoly dokonca vyťahovali spomínanú korisť nohami priamo z týchto dier.
